Dýchacia sústava

Každá bunka potrebuje na svoje fungovanie kyslík a zbavovať sa oxidu uhličitého. Výmena dýchacích plynov medzi telom a prostredím sa uskutočňuje prostredníctvom dýchacej sústavy.

Z funkčného hľadiska možno dýchaciu sústavu rozdeliť na 2 časti:

1. dýchacia rúra – privádza z nosa a úst kyslík do pľúc
   • horné dýchacie cesty
     • nosová dutina (cavum nasi)
     • nosohltan (nasopharynx, pars nasalis pharyngis)
   • dolné dýchacie cesty
     • hrtan (larynx)
     • priedušnica (trachea)
     • priedušky (bronchi)
2. pľúca (pulmo) – dochádza v nich k vlastnej výmene dýchacích plynov

Hranicu medzi hornými a dolnými dýchacími cestami tvorí spoločné prekríženie dýchacej a tráviacej sústavy.

Dýchacia rúra link

Dýchacia rúra má vo všetkých oddieloch rovnaký výstavbový plán. Jej základ tvorí chrupkový skelet, ktorý zabraňuje zúženiu dýchacích ciest. Na chrupkovitom základe je uložené podsliznicové väzivo, ktoré obsahuje uzlíky miazgových buniek a je silne prekrvené. Vnútorný povrch dýchacej rúry vystiela sliznica mukóza pokrytá riasinkovým epitelom. Sliznica tvorí značné množstvo hlienu zachytávajúceho nečistoty vdychovaného vzduchu.

Nosová dutina link

Nosová dutina (cavum nasi) je nosovou priehradkou (septum nasi) rozdelená na dve dutiny, ktoré sú spravidla asymetrické. Nosová dutina je spojená s prínosovými dutinami umiestnenými v čelovej (sinus frontalis), čuchovej (sinus ethmoidalis) a klinovej kosti (sinus sphenoidalis). Prínosové dutiny odľahčujú lebku a majú význam pri vzpriamenej chôdzi a správnom držaní hlavy. Dutinu nosa vystiela sliznica, ktorá obsahuje veľa hlienových žliazok. V hornej časti nosovej dutiny je čuchové pole, ktoré tvoria čuchové bunky. Vzduch sa prechodom cez nosovú dutinu prehrieva, zvlhčuje a zbavuje prachu.

Nosohltan link

Nosohltan (nasopharynx, pars nasalis pharyngis) je horný oddiel hltana, do ktorého ústia choány nosovej dutiny. Z oboch strán ústi do nosohltana Eustachova trubica, ktorá ho spája s dutinou stredného ucha. Pri vyústeniach Eustachových trubíc sú uložené nosohltanové mandle tvorené z miazgového tkaniva. V nosohltane sa kríži dýchacia sústava s tráviacou.

Hrtan link

Hrtan (larynx) je asi 6 cm dlhý, rúrovitý. Spevnený je súborom hrtanových chrupiek (štítna – u mužov tzv. "Adamovo jablko", prstienková, hlasivkové chrupky). Od hltana je hrtan oddelený hrtanovou príchlopkou (epiglottis), čo je elastická chrupka, ktorá sa pri prehĺtaní preklápa cez vchod do hrtanu a zabraňuje vniknutiu potravy alebo tekutín do ďalších častí dýchacej sústavy.

Hrtanová dutina je v strede zúžená (v priereze má tvar presýpacích hodín). V zúženej časti sú napnuté hlasivkové väzy. Ich rozochvením vydychovaným vzduchom vzniká základný tón hlasu. Jeho výška závisí od rýchlosti prúdiaceho vzduchu a napätia väzov. Tento základný tón sa zosilňuje v rezonančných dutinách (hrtan, ústna dutina) a pomocou jazyka, zubov a pier vzniká artikulovaná reč. Rozdiel vo výške ženského a mužského tónu hlasu je daný fyzikou vzniku zvuku, ktorý vychádza z toho, že mužské hlasivky sú mohutnejšie a ďalej od seba, čo sa zvýrazňuje v období puberty.

Priedušnica link

Priedušnica (trachea) nadväzuje na prstienkovitú chrupku hrtana a je uložená pred pažerákom. Je asi 12 cm dlhá, asi 1,5 cm široká a tvorí ju 15–20 podkovovitých chrupiek. Po jej oboch stranách sú laloky štítnej žľazy. Vo výške 4.–5. hrudníkového stavca sa rozdeľuje na priedušky (bronchi), ktoré vstupujú do pľúc. Tu sa mnohonásobne vetvia a tvoria bronchiálny strom.

Pľúca link

Pľúca (pulmo) sú špongiovitý, párový orgán tvorený z pravých a ľavých pľúc. Medzi nimi je medzipľúcie (mediastinum), priestor, v ktorom je uložené srdce. Horná časť pľúc – pľúcne hroty, siaha až nad okraj kľúčnych kostí a dolná časť – báza pľúc, nasadá na bránicu (diaphragma). Pľúca sú hlbokými zárezmi rozdelené na pľúcne laloky, pravé pľúca na tri a ľavé na dva laloky. Povrch pľúc pokrýva blana – popľúcnica (pleura pulmonalis).

Priedušky sa po vstupe do pľúc vetvia na stále jemnejšie vetvy. Bronchy s priemerom asi 1 mm sa nazývajú priedušničky (bronchioli). V ich stenách sa už nenachádza chrupka. Priedušničky sú zakončené mechúrikovými vrecúškami (sacculi alveolares) zloženými z polguľovitých vačkov – pľúcne mechúriky (alveoli pulmonis), do ktorých privádzajú vzduch mechúrikové kanáliky (ductuli alveolares). Tu dochádza k výmene dýchacích plynov medzi krvou a pľúcami. S bronchiolou je spojených približne 100 mechúrikových vrecúšok, z ktorých každý má 20–30 alveol. Stenu alveol tvoria väzivové vlákna, medzi ktorými je spleť krvných vlásočníc. Dutinu alveoly vystiela vrstva respiračného epitelu. Drobné mukózne žľazy vytvárajú sekrét zvlhčujúci a zvláčňujúci vzduchové cesty.

Mechanizmus dýchania link

Dýchanie možno sumárne rozdeliť na 2 hlavné fázy:

1. vonkajšie (pľúcne) dýchanie
   
   1. ventilácia pľúc – vlastná výmena vzduchu medzi pľúcami a prostredím
   2. distribúcia – rovnomerné rozdelenie vdýchnutého vzduchu do všetkých alveol pomocou tracheobronchiálneho kmeňa
   3. difúzia – výmena plynov cez alveolárno-kapilárnu membránu
2. vnútorné (tkanivové) dýchanie
   1. výmena plynov medzi krvou a cieľovými tkanivami
   2. bunkové (celulárne) dýchanie – oxidačné procesy v bunkách a tkanivách

Spojovacím článkom medzi vonkajším a vnútorným dýchaním je prenos dýchacích plynov krvou.

Ventilácia pľúc link

Pri normálnom, pokojovom dýchaní vymení dospelý človek jedným dychom a výdychom asi 500 ml vzduchu pri frekvencii 14–18 dychov/min. Minútový dychový objem je teda 7–9 l vzduchu.

Vitálna kapacita pľúc je množstvo vzduchu, ktoré vymeníme pri maximálnom výdychu po maximálnom nádychu. U žien predstavuje asi 3,5 l a u mužov priemerne 5 l. Závisí od telesnej výšky a hmotnosti, od tvaru a rozmerov hrudníka, od spôsobu zamestnania a od trénovanosti.

Celková kapacita pľúc sa skladá zo štyroch zložiek:

1. respiračný (dychový) objem (500 ml) – množstvo vzduchu, ktoré prejde pľúcami pri jednom nádychu a výdychu v kľude
2. expiračný rezervný objem (1 000–1 200 ml) – maximálne množstvo vzduchu, ktoré možno ešte dodatočne vydýchnuť po normálnom výdychu
3. inspiračný rezervný objem (3 000 ml) – maximálne množstvo vzduchu, ktoré možno ešte dodatočne vdýchnuť po normálnom nádychu
4. reziduálny (zvyškový) objem – zostáva v pľúcach i po max. výdychu – nedá sa ovplyvniť

Dýchanie je regulované z centier v predĺženej mieche. Činnosť dýchacieho centra ovplyvňujú aj podnety z kôrových a podkôrových oblastí mozgu. Vôľou môžeme preto regulovať frekvenciu dýchania aj hĺbku nádychu a výdychu.

Pri prehĺbenom a zrýchlenom dýchaní sa môže v pľúcach vymeniť za minútu až 150 l vzduchu. Je to maximálny minútový dychový objem. Dýchanie sa však nesmie veľmi zrýchliť (horná hranica je asi 60 dychov za minútu), lebo potom sa stáva povrchným a ventilácia pľúc sa zhoršuje.

Obranné dýchacie reflexy link

Dýchacie cesty sa bránia prítomnosti pevných čiastočiek, ako aj dráždivých látok, ktoré sa nádychom dostávajú do organizmu. Bránia sa určitými obrannými reflexami, ktoré pracujú na základe voľných nervových zakončení.

Dráždenie sliznice nosa vyvoláva kýchanie, podráždenie sliznice hrtana, priedušnice a priedušiek kašeľ. Pri obidvoch reflexoch sa jedná o prudký hlučný výdych, ktorého cieľom je odstrániť tieto dráždivé látky z dýchacích ciest.

Choroby dýchacích ciest link

Väčšina infekčných ochorení dýchacích ciest sa prenáša tzv. kvapôčkami. Sú to drobné kvapôčky hlienu a slín, ktoré pri reči, kašli a kýchaní prudko vydychujeme. Kvapôčky z úst chorých obsahujú choroboplodné zárodky. Najmenšie kvapôčky sa vznášajú vo vzduchu, takže ich ostatní ľudia vdychujú, väčšie padajú k zemi, vysychajú a miešajú sa s prachom. Kvapôčky sú zvyčajne zdrojom nákazy ľudí, ktorí prichádzajú do blízkosti chorého doma, v škole, v dopravných prostriedkoch, v kinách a pod. Pretože zostávajú vo vzduchu dlho, sú príčinou rozsiahlych epidémií. Kvapôčkovou infekciou sa šíri nádcha, chrípka, zápaly mandlí, mnohé detské infekčné choroby, tuberkulóza a pod.

Najčastejšie sú chrípkové epidémie. Chrípka je akútne horúčkové ochorenie postihujúce najmä dýchacie orgány. Niekedy ju sprevádza ťažký celkový stav a často aj komplikácie. Chrípku zapríčiňujú vírusy. Vírusové ochorenia dýchacích ciest nezanechávajú imunitu. Na dýchacie orgány aj na obehovú sústavu má veľmi nepriaznivý vplyv fajčenie.

V súvislosti s chorobami dýchacej sústavy treba spomenúť zápal pľúc (pneumónia). Jeho pôvodcom môže byť vírus (napr. chrípka) alebo baktéria (napr. Streptococcus pneumoniae). Typickými príznakmi zápalu pľúc sú bolesť na hrudníku, kašeľ, horúčka a sťažené dýchanie. Ťažká alebo neliečená pneumónia je závažné, život ohrozujúce ochorenie.