Imunitný systém

Pojem imunita vyjadruje schopnosť organizmu reagovať na antigén imunitnou odpoveďou, ktorej výsledkom je jeho likvidácia. Antigény sú cudzorodé látky (napríklad časti baktérií alebo vírusov), ktoré sú schopné v organizme túto obrannú odpoveď vyvolať. Imunitný systém netvorí len jeden konkrétny orgán, ale je to integrovaná sieť orgánov, tkanív, buniek a molekúl, ktoré spoločne zabezpečujú ochranu tela. Štúdiom imunity sa zaoberá vedná disciplína – imunológia.

Tkanivá a orgány imunitného systému link

Z morfologického hľadiska je imunitný systém takzvaný difúzny (rozptýlený) orgán, ktorý u dospelého človeka váži približne 1,5 kg. Tkanivá a orgány, ktoré ho tvoria, rozdeľujeme nasledovne:

• prirodzené anatomické bariéry – patria sem koža a sliznice. Koža zabezpečuje prvú obrannú líniu. Nachádzajú sa v nej špeciálne Langerhansove bunky (dendritové bunky), ktoré dokážu pohltený antigén dopraviť do najbližších lymfatických uzlín. Sliznice oddeľujú vnútorné prostredie od vonkajšieho, a vďaka svojej obrovskej ploche sú hlavnou vstupnou bránou cudzích častíc. Preto majú svoj vlastný, relatívne nezávislý obranný systém označovaný skratkou MALT (z angl. mucosa-associated lymphatic tissue – sliznicou asociované lymfatické tkanivo),
• primárne lymfatické orgány – sú to miesta, kde biele krvinky (lymfocyty) priamo vznikajú a dozrievajú. Patrí sem kostná dreň a detská žľaza (týmus) (u vtákov túto úlohu plní špeciálny orgán – Fabriciova burza),
• sekundárne lymfatické orgány – tu už prichádzajú hotové imunitné bunky do priameho kontaktu s antigénom. Patrí sem slezina, lymfatické uzliny, takzvané Peyerove plaky v tenkom čreve a slepé črevo (apendix).

Bunky imunitného systému link

Bunky imunitného systému neustále cirkulujú v krvi a miazge (lymfe), alebo hliadkujú v organizovaných tkanivách. Rozdeľujeme ich do niekoľkých hlavných skupín:

• granulocyty
• žírne bunky (mastocyty)
• mononukleofagocytárny systém (makrofágy)
• dendritové bunky
• lymfocyty

Tvorba bielych krviniek v organizme sa fyziologicky aj patologicky stupňuje najmä pri infekčných, zápalových a nádorových ochoreniach.

Granulocyty link

Vyvíjajú sa v kostnej dreni a v cytoplazme obsahujú množstvo drobných zrniečok (granúl). Keďže ich jadro je veľmi členité, nazývajú sa aj polymorfonukleárne leukocyty:

• neutrofily – tvoria viac ako polovicu všetkých bielych krviniek v krvi. Ich hlavnou úlohou je fagocytóza – pohlcujú baktérie a tvoria chemické látky, ktorými ich následne zničia,
• eozinofily – ich hlavnou úlohou je obrana proti parazitom a uplatňujú sa aj pri alergiách. Pôsobia prevažne v okolitých tkanivách, nie priamo v krvi. Okrem iného dokážu tlmiť účinok histamínu (látky, ktorá sa uvoľňuje pri reakciách protilátok s antigénmi a ktorá spôsobuje alergickú reakciu),
• bazofily – tvoria menej ako 1 % všetkých bielych krviniek. Produkujú látky ako napríklad heparín (zabraňuje zrážaniu krvi vnútri ciev) a histamín.

Žírne bunky (mastocyty) link

V krvi sa bežne nenachádzajú, sídlia priamo v spojivových tkanivách. Hoci nie sú totožné s bazofilmi, majú veľmi podobné vlastnosti a podieľajú sa na spúšťaní lokálneho zápalu.

Mononukleofagocytárny systém (makrofágy) link

Ide o bunky s rovnakým pôvodom aj funkciou. Zabezpečujú najmä nešpecifickú obranu organizmu fagocytózou a fungujú ako antigén-prezentujúce bunky. Kým sú nezrelé a kolujú v krvi, nazývajú sa monocyty. Keď prestúpia do tkanív, menia sa na veľké makrofágy. Tie plnia funkcie nešpecifickej aj špecifickej imunity (fagocytujú cudzorodé častice a syntetizujú dôležité signálne látky).

Dendritové bunky link

Majú dlhé výbežky, ktorými pripomínajú nervové bunky (dendrity). Pôsobia predovšetkým ako takzvané antigén-prezentujúce bunky – patogén pohltia a jeho časti „ukážu“ ďalším bunkám imunity, aby spustili obrannú reakciu.

Lymfocyty link

Sú to kľúčové bunky pre zabezpečenie špecifickej (získanej) imunity:

• B-lymfocyty – zabezpečujú protilátkovú odpoveď (produkujú protilátky). V elektrónovom mikroskope na nich vidieť početné výbežky, preto sa občas označujú aj ako vlasaté bunky,
• T-lymfocyty – zabezpečujú bunkovú imunitu. Dokážu priamo deštruovať infikované bunky (cytotoxické T-lymfocyty) alebo fungujú ako regulátori, ktorí sprostredkúvajú celú imunitnú odpoveď (pomocné T-lymfocyty),
• NK bunky (z angl. natural killers – prirodzení zabíjači) – predstavujú samostatnú populáciu, ktorej úlohou je vyhľadávať a likvidovať bunky nášho tela, ktoré už boli infikované vírusmi, alebo bunky, ktoré sú inak abnormálne a zmenené.

Nešpecifická (vrodená) imunita link

Nešpecifická imunita predstavuje našu prirodzenú, vrodenú odolnosť proti pôvodcom infekcií a iným cudzorodým bunkám. Z hľadiska vývoja jedinca aj z hľadiska evolúcie druhov (ontogeneticky aj fylogeneticky) je podstatne staršia ako špecifická imunita. Jej obrovskou výhodou je veľmi rýchly nástup obranných (efektorových) funkcií. Nevýhodou je však stereotypná odpoveď – to znamená, že nemá imunologickú pamäť a pri opakovanom stretnutí s tým istým antigénom reaguje vždy úplne rovnako ako po prvýkrát.

Nešpecifickú imunitu reprezentujú 2 hlavné zložky:

1. humorálna (tekutinová) zložka – predstavovaná najmä komplementovým systémom
2. bunková zložka – tvorená bunkami schopnými fagocytózy

Do mechanizmov nešpecifickej imunity patrí aj priama ochrana bežných telových buniek. Samotné somatické bunky sa dokážu brániť vírusovej infekcii produkciou interferónov – signálnych bielkovín, ktoré tlmia množenie vírusov a chránia okolité zdravé tkanivo.

Komplementový systém link

Ide o zložitý súbor viac ako 30 glykoproteínov (bielkovín s cukornou zložkou), ktoré sa nachádzajú v krvnej plazme, v telových tekutinách a na povrchu niektorých buniek. Väčšina zložiek tohto systému sa syntetizuje v pečeni, no časť z nich dokážu produkovať aj priamo naše biele krvinky (makrofágy, monocyty, neutrofily) a bunky väziva (fibroblasty).

Zaujímavosťou a dôležitým bezpečnostným prvkom je, že zložky tohto systému sa v tele syntetizujú a kolujú len ako neaktívne prekurzory. Je to nevyhnutné, aby sa predišlo napadnutiu vlastného zdravého tkaniva – samotný komplement totiž nedokáže odlíšiť „vlastné“ bunky od „nevlastných“.

Poznáme 3 cesty, ako sa tento systém dokáže aktivovať:

1. klasická cesta – spúšťa sa pomocou tzv. imunokomplexov (čiže v momente, keď sa na antigén patogénu naviaže naša protilátka, najčastejšie typu IgG alebo IgM)
2. lektínová cesta – aktivuje sa priamo pri kontakte so špecifickými povrchmi baktérií a kvasiniek
3. alternatívna cesta – spúšťajú ju priamo bakteriálne polysacharidy (cukorné obaly baktérií), špecifické molekuly na povrchu rôznych mikróbov, ale aj naše vlastné abnormálne bunky či cudzie červené krvinky

Všetky tieto tri cesty aktivácie spúšťajú kaskádovité reakcie riadeného štiepenia bielkovín (tzv. proteolýzu). Výsledkom tejto reťazovej reakcie je to, že komplement vytvorí v membráne terčových buniek kanály. Tým sa poruší ich osmotická rovnováha, do bunky prenikne voda a spôsobí jej rozpad a zánik (lýzu). Odštiepené fragmenty komplementu okrem toho pôsobia ako opsoníny (molekuly uľahčujúce fagocytózu) a chemotaxíny (chemické signály stimulujúce migráciu ďalších bielych krviniek), čím aktívne podporujú a zosilňujú celkovú imunitnú odpoveď.

Fagocytóza ako nástroj imunitného systému link

Vo všeobecnosti je fagocytóza endocytotický proces, pri ktorom bunka pohlcuje do svojho vnútra väčšie tuhé častice. V imunitnom systéme má túto schopnosť len vybraná skupina bielych krviniek, pre ktoré je fagocytóza nezastupiteľným nástrojom obrany. Tieto bunky predstavujú hlavný efektorový mechanizmus najmä proti baktériám, ktoré parazitujú v medzibunkovom priestore (extracelulárne). Výhodou týchto buniek je ich schopnosť diapedézy – prestupujú cez steny krvných vlásočníc a migrujú priamo do okolitých tkanív v mieste prebiehajúcej infekcie.

Proces fagocytózy zahŕňa 4 kľúčové kroky:

1. chemotaxia – usmernený pohyb fagocytujúcich buniek priamo k cieľu. Bunky sa pohybujú v smere stúpajúcej koncentrácie špecifických chemických látok (chemotaxínov). Týmito signálmi môžu byť napríklad zložky komplementu, interleukíny (IL-1, IL-8) alebo leukotriény,
2. opsonizácia – proces zefektívnenia fagocytózy. Na povrch cudzej častice sa pevne nadviažu vysokomolekulové látky zvané opsoníny (najčastejšie špecifické protilátky alebo zložky komplementu). Týmto spôsobom sa častica stáva pre fagocytujúce bunky rozpoznateľnejšou, čo uľahčuje jej pohltenie,
3. ingescia (pohltenie) – samotné vtiahnutie častice do bunky. Bunka vytvorí z plazmatickej membrány výbežky zvané panôžky (pseudopódie), ktorými časticu úplne obalí. Tento membránou obalený útvar s pohlteným materiálom sa vo vnútri bunky nazýva fagozóm,
4. deštrukcia (zničenie) – prebieha už priamo v cytoplazme bunky. Fagozóm sa tu spojí s lyzozómom (mechúrikom plným enzýmov), čím vznikne spoločný deštrukčný útvar – fagolyzozóm. V ňom sa následne tvoria voľné radikály (napr. singletový kyslík, hydroxylový radikál) a chlórnany, ktoré baktériu rozložia. Deštrukcia môže prebiehať aj inými biochemickými mechanizmami: enzým lyzozým rozkladá bunkovú stenu baktérií, laktoferín na seba viaže železo (čím baktériu pripraví o dôležitý rastový faktor) a defenzíny vytvárajú otvory v membránach a poškodzujú bakteriálnu DNA.

Fagocytujúce bunky rozdeľujeme podľa ich morfológie (tvaru a veľkosti) na mikrofágy a makrofágy. Z hľadiska ich pôvodu a vývoja v kostnej dreni ich zase delíme na dva hlavné systémy:

• myeloidný systém
• mononukleofagocytárny systém

Myeloidný systém link

Bunky tohto systému označujeme kvôli ich veľmi členitému jadru aj ako polymorfonukleárne leukocyty. Najdôležitejšou bunkou s výraznou schopnosťou fagocytózy z tohto systému sú neutrofily (nazývané aj mikrofágy), v menšej miere sa do tohto procesu zapájajú aj eozinofily.

Mononukleofagocytárny systém link

Bunky tohto systému sa hromadne označujú ako makrofágy. Ich pôvod je v kostnej dreni, kde sa postupne vyvíjajú z prekurzora (promonocytu) na monocyt. Monocyt je nezrelá bunka, ktorá cirkuluje v krvnom riečisku. Neskôr z krvi vycestuje do tkanív a tam sa definitívne premení (diferencuje) na výkonný makrofág.

Makrofágy sa nachádzajú rozptýlené v celom organizme. Samotný proces fagocytózy makrofágmi sa veľmi podobá na ten pri neutrofiloch, do zápalového ložiska však makrofágy migrujú v neskoršej fáze, zvyčajne až po neutrofiloch. Keď vyčerpané neutrofily odumierajú, uvoľňujú enzým kolagenázu, ktorá štiepi okolité tkanivo. Tieto uvoľnené fragmenty pôsobia ako silný chemotaktický signál pre príchod makrofágov.

Makrofágy sú nevyhnutné nielen pre imunitu, ale aj na následné hojenie rán. Po tom, čo pohltia zvyšné baktérie, začnú syntetizovať enzýmy (elastázu a kolagenázu), ktorými rozkladajú a čistia poškodené spojivové tkanivo. Hneď ako sa toto tkanivo odstráni, makrofágy sa podieľajú na jeho remodelácii – syntetizujú rastový faktor pre fibroblasty (bunky tvoriace nové väzivo) a aktívne podporujú rast nových krvných ciev.

Špecifická (získaná) imunita link

Špecifická imunita je fylogeneticky aj ontogeneticky mladšia (z hľadiska evolúcie sa objavuje až u rýb). Ako „špecifická“ sa označuje preto, lebo nereaguje plošne na všetko cudzie, ale aktivuje sa vždy len proti tomu konkrétnemu antigénu, ktorý vyvolal jej vznik.

Má dve zložky: humorálnu (protilátkovú, pôsobiacu v telových tekutinách) a bunkovú. Oproti nešpecifickej imunite má jednu obrovskú výhodu – imunitnú pamäť. Znamená to, že opakované stretnutie s tým istým antigénom vyvolá oveľa rýchlejšiu a silnejšiu imunitnú odpoveď. Práve tento princíp je biologickým podkladom pre očkovanie (vakcináciu). Špecifická imunita navyše svojou činnosťou usmerňuje a zosilňuje aj zložky nešpecifickej imunity (napríklad pri zápale).

Špecifická imunita sa uskutočňuje zložitými dejmi, v ktorých sú absolútne rozhodujúce biele krvinky – lymfocyty. Podľa spôsobu vzniku a funkcie ich rozdeľujeme na 2 hlavné druhy:

1. B-lymfocyty – vykonávajú protilátkovú (humorálnu) obranu
2. T-lymfocyty – vykonávajú priamu bunkovú ochranu (reagujú s infikovanými bunkami a riadia imunitnú odpoveď)

B-lymfocyty link

B-lymfocyty predstavujú základ protilátkovej imunity. Vznikajú a dozrievajú priamo v kostnej dreni. Po styku s antigénom v sekundárnych lymfatických orgánoch sa aktivujú, začnú sa intenzívne množiť a premieňajú sa na tzv. plazmatické bunky. Tieto bunky vo veľkom množstve syntetizujú a secernujú špecifické protilátky – imunoglobulíny. Tie následne cirkulujú v krvi a dostávajú sa do rôznych telových sekrétov. Protilátky sa na antigén viažu, čím ho zneškodňujú (neutralizujú) alebo označujú pre makrofágy. Protilátková imunita má pre špecifickú obranu organizmu proti infekcii zásadný význam.

Niektoré aktivované B-lymfocyty sa menia na tzv. pamäťové bunky, ktoré dlhodobo prežívajú a sú základom imunitnej pamäte. Ak sa organizmus s tým istým antigénom stretne opakovane, práve vďaka nim sa tvoria protilátky oveľa rýchlejšie a vo väčšom množstve (tento jav sa nazýva sekundárna imunitná odpoveď).

Imunoglobulíny (protilátky) link

Produkujú ich plazmatické bunky, ktoré sa diferencovali z aktivovaných B-lymfocytov (teda takých, ktoré prišli do styku s príslušným antigénom). Samotná molekula imunoglobulínu je glykoproteín (bielkovina s cukornou zložkou) v charakteristickom tvare písmena „Y“, ktorý je tvorený dvoma ľahkými a dvoma ťažkými polypeptidovými reťazcami.

U ľudí rozlišujeme 5 hlavných tried (izotypov) imunoglobulínov:

• IgM – vznikajú ako prvé počas primárnej imunitnej odpovede a tvoria sa už aj u plodu
• IgG – vznikajú vo veľkom množstve najmä pri sekundárnej imunitnej odpovedi (sú to dlhodobé ochranné protilátky v krvi). Ako jediné majú schopnosť prechádzať placentou, vďaka čomu chránia vyvíjajúci sa plod
• IgA – sú zodpovedné za slizničnú imunitu. Nachádzajú sa hlavne na povrchu slizníc a v rôznych sekrétoch (sliny, slzy, hlien, materské mlieko), kde bránia už samotnému vniknutiu infekčných častíc do organizmu
• IgE – sú zapojené do spúšťania alergických reakcií a zohrávajú kľúčovú úlohu v boji s parazitmi
• IgD – nachádzajú sa aj v slzách, ale ich hlavná funkcia je receptorová – nachádzajú sa priamo na povrchu B-lymfocytov, kde fungujú ako štruktúry na rozpoznávanie antigénu

T-lymfocyty link

T-lymfocyty sú kľúčové biele krvinky, ktoré zabezpečujú tzv. bunkovú špecifickú imunitu a tvoria dôležitú súčasť našej dlhodobej imunitnej pamäte (ako takzvané pamäťové T-lymfocyty, ktoré fungujú podobne ako pamäťové B-lymfocyty). Delíme ich na dve hlavné skupiny:

• pomocné T-lymfocyty (Th) – majú v imunitnom systéme regulačnú a koordinačnú funkciu. Po rozpoznaní cudzieho antigénu chemicky aktivujú B-lymfocyty k produkcii protilátok a stimulujú aktivitu ďalších buniek imunitného systému. Sú nevyhnutné pre správny chod obranyschopnosti organizmu. Na svojom povrchu majú špecifický znak (receptor) s názvom CD4, na ktorý sa dokáže naviazať napríklad vírus HIV. Pri ochorení AIDS (syndróm získanej imunitnej nedostatočnosti) tento vírus znižuje počet pomocných T-lymfocytov, čím sa oslabuje celková obranyschopnosť organizmu voči bežným infekciám,
• cytotoxické T-lymfocyty (Tc) – majú schopnosť priamo deštruovať konkrétne terčové bunky nesúce príslušný antigén. Ide napríklad o vlastné, vírusom napadnuté bunky, alebo o inak pozmenené bunky.

Činnosť T-lymfocytov sa dá v medicíne zámerne obmedziť alebo potlačiť pomocou tzv. imunosupresívnych látok (liekov znižujúcich imunitnú aktivitu, čo sa využíva napr. po transplantácii orgánov), prípadne pomocou cytotoxických látok, ktoré tieto bunky priamo ovplyvňujú.

Alergia a anafylaktický šok link

Cudzorodý antigén môže v citlivom organizme spôsobiť nadmernú reakciu – tzv. precitlivenosť, ktorú bežne nazývame alergia. Antigény, ktoré takúto reakciu vyvolávajú, sa označujú ako alergény. Alergie vznikajú u disponovaných ľudí najčastejšie vdýchnutím alergénov (peľ rastlín, molekuly v prachu či v slinách domácich zvierat), ich požitím (niektoré druhy ovocia, morské živočíchy, oriešky, lieky) alebo aj priamym dotykom (latex, kovy ako nikel v bižutérii). Alergická reakcia sa prejavuje rozličnými príznakmi, od kožných zmien (žihľavka, svrbenie) až po kŕč priedušničiek a sťažené dýchanie (astma).

Závažnejšou formou alergickej reakcie je anafylaktický šok. Tento stav súvisí so silnou reakciou imunitného systému, ktorá je sprostredkovaná protilátkami triedy IgE a následným uvoľnením histamínu z bielych krviniek (mastocytov). Histamín spôsobí náhle rozšírenie ciev, čo vedie k poklesu krvného tlaku a úniku tekutín do tkanív. Prejavuje sa to dýchacími ťažkosťami, kŕčmi hladkého svalstva a opuchom pier a jazyka. Prvá pomoc spočíva v podaní adrenalínu (epinefrínu), ktorý stiahne cievy a uvoľní dýchacie cesty, a následne v podaní antihistaminík (liekov tlmiacich alergickú reakciu).

Princípy imunizácie link

Na schopnosti tela vytvoriť si a zapamätať si protilátky je založená celá imunizácia organizmu. Rozlišujeme dva základné prístupy:

• aktívna imunizácia – vzniká prirodzene po prekonaní choroby, alebo umelo prostredníctvom očkovania (vakcinácie). Vpravením usmrtených alebo oslabených choroboplodných zárodkov (čiže usmrtených a oslabených baktérií alebo oslabených vírusov), ich čistých antigénov, upravených bakteriálnych toxínov či genetickej RNA priamo do tela vyvoláme imunitnú reakciu. Organizmus si vďaka tomu sám aktívne vytvorí protilátky a pamäťové bunky. Na tento proces je potrebný určitý čas (niekoľko dní až týždňov), no získaná imunita organizmus dlhodobo chráni.
• pasívna imunizácia – pri nej sa chorému človeku podávajú už hotové protilátky. Využíva sa to najmä v situáciách, kedy je potrebný veľmi rýchly zásah na potlačenie prebiehajúcej infekcie alebo vplyvu toxínu. Keďže sa pri nej neaktivuje vlastný imunitný systém človeka, táto ochrana je len dočasná a po čase zanikne. Príkladom pasívnej imunity sú aj protilátky, ktoré získava dojča z materského mlieka.

Vybrané poruchy a ochorenia imunitného systému link

Hoci je imunitný systém vysoko efektívny v obrane organizmu, môže v ňom dôjsť k poruchám. Z hľadiska mechanizmu ich rozdeľujeme na stavy, kedy imunita funguje nedostatočne (imunodeficiencie), a na stavy, kedy imunitný systém stráca schopnosť tolerovať vlastné bunky (autoimunitné ochorenia). Ďalšou špecifickou kategóriou sú spomínané alergie, kedy imunita prehnane reaguje na bežné podnety z prostredia.

Imunodeficiencie (nedostatočnosť imunity) link

Sú to stavy, pri ktorých chýba alebo nefunguje niektorá zo zložiek imunitného systému. Môžu byť vrodené (geneticky podmienené) alebo získané počas života. Získanú obranyschopnosť organizmu popri vírusoch výrazne znižuje napríklad ionizujúce žiarenie, kontakt s priemyselnými jedmi, ale aj niektoré lieky podávané dlhší čas alebo vo veľkých dávkach (ako sú imunosupresíva či cytostatiká).

• SCID (ťažká kombinovaná imunodeficiencia) – ide o zriedkavé genetické ochorenie, pri ktorom je výrazne znížená funkcia špecifickej imunity. Súčasná medicína však ponúka možnosti liečby, akými sú transplantácia kostnej drene alebo moderné metódy génovej terapie,
• agamaglobulinémia švajčiarskeho typu – dedičná porucha imunitného systému, pri ktorej si organizmus nedokáže tvoriť protilátky v potrebnom množstve. Tento stav si vyžaduje včasnú medicínsku starostlivosť a dlhodobú substitučnú liečbu na doplnenie chýbajúcich protilátok,
• AIDS (syndróm získanej imunitnej nedostatočnosti) – toto ochorenie spôsobuje vírus HIV, ktorý napáda dôležité regulačné bunky imunity – pomocné T-lymfocyty (s receptorom CD4). Vďaka moderným liekom (antivirotikám) je dnes toto ochorenie u pacientov veľmi dobre kontrolovateľné, hoci neliečený stav znižuje obranyschopnosť voči bežným infekciám.

Autoimunitné ochorenia link

Prvoradou úlohou imunitného systému je odlíšiť „vlastné“ štruktúry od tých „cudzích“. Ak sa tento mechanizmus naruší, biele krvinky začnú produkovať protilátky proti vlastným bunkám a tkanivám.

• cukrovka 1. typu (diabetes mellitus 1. typu) – autoimunitné ochorenie, pri ktorom biele krvinky vlastného imunitného systému napádajú konkrétne bunky pankreasu, ktoré majú za úlohu uvoľňovať inzulín. Hladina cukru v krvi sa následne dlhodobo upravuje a kontroluje pravidelným dodávaním inzulínu,
• skleróza multiplex – neurologické ochorenie, pri ktorom imunitný systém pôsobí na myelínovú pošvu (ochranný obal) nervových vlákien v mozgu a mieche. To môže ovplyvniť šírenie nervových vzruchov, avšak dnešná liečba dokáže progresiu tohto ochorenia veľmi efektívne spomaľovať a stabilizovať,
• reuma (reumatoidná artritída) – ďalší častý príklad autoimunitného ochorenia. Na jej liečbu a tlmenie nežiaducej imunitnej reakcie sa v medicíne využívajú lieky, ktoré znižujú zápal (napríklad glukokortikoidy).