Tráviaca sústava

Základnou vlastnosťou tela je neustály rast a obnova buniek, na čo organizmus nevyhnutne potrebuje stavebné látky a energiu. Tráviaca sústava – gastrointestinálny trakt (GIT) – slúži na príjem a spracovanie potravy, vstrebávanie živín, a teda na premieňanie cudzích látok z potravy na látky telu vlastné. Súčasťou tohto procesu je mechanické rozdrvenie a následné chemické (enzymatické) rozloženie zložitejších molekúl potravy na jednoduchšie, ľahko vstrebateľné látky.

Tráviacu sústavu tvoria orgány tráviacej rúry a k nim pridružené pomocné žľazy.

Tráviacu rúru tvorí:

• ústna dutina (cavum oris)
• hltan (pharynx)
• pažerák (oesophagus)
• žalúdok (gaster, ventriculus)
• tenké črevo (intestinum tenue)
• hrubé črevo (intestinum crassum)

Prídatné žľazy tráviacej sústavy sú:

• slinné žľazy (glandulae salivariae)
• pečeň (hepar)
• podžalúdková žľaza (pancreas)

Ústna dutina link

V ústnej dutine (cavum oris) sa začína celá tráviaca cesta. Predstavuje vstupnú bránu pre potravu a tekutiny. V nej prebiehajú dôležité mechanické reflexy – žuvanie a prehĺtanie. Okrem toho má ústna dutina nezastupiteľný význam pri dorozumievaní sa (artikulácia reči) a látky obsiahnuté v slinách (napríklad enzým lyzozým) plnia dôležitú imunitnú a dezinfekčnú funkciu organizmu tým, že pomáhajú eliminovať baktérie.

Ústna dutina je spredu ohraničená perami, po bokoch lícami a zhora je od nosovej dutiny oddelená tvrdým a mäkkým podnebím. Tvrdé podnebie je tvorené kostnými výbežkami hornej čeľuste a podnebnými kosťami. Smerom dozadu plynule prechádza do mäkkého podnebia (ktoré je tvorené väzivom a svalmi), ktoré je voľne zakončené pohyblivým kužeľovitým čapíkom (uvula). Hlavnými orgánmi ústnej dutiny sú jazyk a zuby.

Jazyk link

Jazyk (lingua, glossa) je svalový orgán, ktorý sa podieľa na mechanickom spracovaní potravy (miešanie a posúvanie), jej prehĺtaní a slúži aj ako dôležitý orgán reči a chuti. Jeho povrch pokrýva sliznica z viacvrstvového plochého epitelu, ktorá vytvára drobné výbežky – papily. V nich sa nachádzajú chuťové poháriky so zmyslovými chuťovými bunkami. Lymfatické tkanivo v sliznici na koreni jazyka vytvára tzv. jazykovú mandľu (tonsilla lingualis), ktorá funguje ako lymfatická bariéra dôležitá pre imunitný systém. K spodine ústnej dutiny je jazyk ohybne pripevnený slizničnou riasou – jazykovou uzdičkou (frenulum linguae).

Svalstvo jazyka je priečne pruhované (ovládané vôľou) a delí sa na dve funkčné skupiny:

• intraglosálne svaly – sú celé uložené priamo v jazyku a pri stiahnutí menia len jeho tvar
• extraglosálne svaly – odstupujú mimo jazyka (spájajú ho s okolitými kosťami, napr. so sánkou a jazylkou) a zabezpečujú jeho celkový pohyb v ústnej dutine

Anatomicky na jazyku rozlišujeme tri hlavné časti:

• špička (hrot, apex) – predná, najpohyblivejšia časť jazyka
• telo (corpus) – najväčšia stredná časť, ktorá sa pri pokoji opiera o mäkké podnebie
• koreň (radix) – zadná časť, ktorá je obrátená do hltana a pevne pripojená k jazylke

Zuby link

Funkciou zubov (dentes) je mechanické spracovanie potravy (odhrýzanie a žuvanie), pričom sa významne podieľajú aj na tvorbe hlások (artikulácii). Zuby sú ukotvené v čeľustiach v takzvaných zubných lôžkach (alveolách), kde ich pružne pridržiava tuhé väzivo – ozubica (periodontium).

Anatomicky zub tvorí koreň, krčok a korunka:

• zubovina (dentín) – je základným stavebným materiálom zubov. Svojou štruktúrou pripomína kosť, no je od nej tvrdšia a na rozdiel od skloviny je citlivá na tlak a teplotu
• zubná sklovina (email) – pokrýva zub na povrchu korunky. Je to najtvrdší biologický materiál v ľudskom tele (obsahuje až 98 % anorganických látok, najmä vápnika a fosforu), no neobsahuje živé bunky a nie je inervovaná
• zubný cement – pokrýva povrch krčka a koreňa, pričom sa stavbou podobá kostnému tkanivu
• zubná dreň (pulpa) – nachádza sa v centrálnej dutine zuba a ide o riedke, prekrvené a rôsolovité tkanivo. V koreni zuba sa nachádza úzky otvor, ktorým do dreňovej dutiny vstupujú cievy a nervy.

Zuby sú zoradené do horného a spodného zubného oblúka a v normálnom chrupe sú uložené tesne vedľa seba. Pri zovretí čeľustí (normálny nožnicový zhryz) by mali horné zuby nasadať tesne oproti dolným, s miernym predsunutím horných rezákov. Výraznejší horný alebo spodný predkus je známkou anomálie.

Stavbu a počet zubov v chrupe bežne vyjadrujeme tzv. zubným vzorcom (udáva počet zubov v jednej štvrtine chrupu v poradí: rezáky, očné zuby, črenové zuby, stoličky):

• dočasný (mliečny) chrup – má 20 zubov (zubný vzorec 2-1-0-2) a neobsahuje črenové zuby
• definitívny (trvalý) chrup – má 32 zubov (zubný vzorec 2-1-2-3)

Prerezávanie prvých mliečnych zubov sa začína asi v 4.–6. mesiaci života a končí okolo 2. roku života. Medzi 6. až 7. rokom života začína postupná výmena za definitívny chrup, ktorá je spravidla ukončená medzi 15. až 18. rokom. Posledné stoličky – tzv. „zuby múdrosti“ – sa zvyčajne prerezávajú až v dospelosti, prípadne u približne 30 % ľudí sa neprerežú vôbec.

Podľa tvaru a funkcie rozoznávame v trvalom chrupe štyri druhy zubov:

1. rezáky (dentes incisivi) – ploché, slúžia na rezanie a odhryznutie potravy
2. očné zuby (dentes canini) – kužeľovité so špičkou, slúžia na trhanie
3. črenové zuby (dentes premolares) – sploštené s hrbolčekmi, drvia a žujú potravu
4. stoličky (dentes molares) – veľké plochy slúžiace na konečné rozomieľanie

Slinné žľazy link

Sú uložené mimo ústnej dutiny, do ktorej ústia len ich vývody. Poznáme drobné slinné žľazy rozptýlené v sliznici a tri páry veľkých slinných žliaz:

• príušná žľaza (glandula parotis)
• podsánková žľaza (glandula submandibularis)
• podjazyková žľaza (glandula sublingualis)

Denne človek vyprodukuje približne 1 až 1,5 l slín (saliva). Sú mimoriadne dôležité, pretože navlhčujú a zmäkčujú potravu, čím uľahčujú žuvanie. Obsahujú hlienovitú bielkovinu mucín, ktorá robí hlt potravy klzkým a viskóznym a pomáha tak pri prehĺtaní. Sliny zároveň rozpúšťajú v potrave pevné látky a zosilňujú tak dráždenie chuťových receptorov. Pomáhajú čistiť zuby aj ústa od zvyškov jedál a vďaka enzýmu lyzozým majú dezinfekčné účinky (prispievajú k redukcii baktérií). Sliny zároveň spúšťajú prvotný chemický proces trávenia, keďže obsahujú enzým ptyalín (slinnú amylázu), ktorý štiepi zložité škroby na jednoduchší cukor – maltózu.

Hltan link

Hltan (pharynx) je lievikovito rozšírená svalovo-väzivová rúra, ktorá predstavuje dôležitú križovatku a spoločnú cestu pre tráviacu aj dýchaciu sústavu. Delí sa na 3 úseky:

1. nosová časť – nosohltan (pars nasalis, nasopharynx) – táto časť nie je súčasťou tráviacej sústavy
2. ústna časť (pars oralis, oropharynx)
3. hrtanová časť (pars laryngea, laryngopharynx)

Prehĺtací (hltací) reflex je o komplexný a vrodený reflex s centrom v predĺženej mieche. Spúšťa sa v momente, keď jazyk pritlačí prežuté sústo o mäkké podnebie. Následne sa mäkké podnebie reflexne zdvihne (čím uzavrie vchod do nosohltana, aby jedlo nešlo do nosa) a zároveň sa hrtanovou príchlopkou (epiglottis) uzavrie vchod do hrtana. V tomto okamihu sa na zlomok sekundy automaticky dočasne preruší dýchanie, čo zabráni preniknutiu potravy alebo tekutín do dýchacích ciest. Potrava je následne vďaka peristaltickým pohybom hltanových svalov bezpečne vtlačená do pažeráka.

Pažerák link

Pažerák (oesophagus) je 20–28 cm dlhá elastická svalová rúra, ktorá zabezpečuje bezpečné spojenie medzi hltanom a žalúdkom. Prechádza hrudnou dutinou cez medzipľúcie a bránicu, dostáva sa do brušnej dutiny a napája sa na žalúdok. Zaujímavosťou je, že jeho svalovina sa postupne mení – v hornej časti ju tvorí priečne pruhované svalstvo (ovládateľné vôľou pri začiatku prehĺtania), no v dolnej časti prechádza do hladkého svalstva. Posúvaniu potravy nadol aktívne napomáhajú tzv. peristaltické vlny, vďaka ktorým je sústo plynule tlačené do žalúdka.

Žalúdok link

Žalúdok (gaster, ventriculus) je svalovitý vak s objemom 1,5–2,5 l. Jeho vnútorná sliznica vytvára výrazné záhyby (krkvy), ktoré sa po naplnení potravou postupne vystierajú. Anatomicky sa skladá z nasledujúcich častí:

1. kardia (vchod do žalúdka) – zúžená časť oddeľujúca žalúdok od pažeráka
2. klenba (fundus) a telo (corpus) – vlastné telo žalúdka, kde sa dočasne zadržiava a premiešava potrava
3. vrátnik (pylorus) – zhrubnutá kruhová svalovina oddeľujúca žalúdok od dvanástnika, ktorá reguluje postupné uvoľňovanie tráveniny

Prvotnou funkciou žalúdka je zhromaždiť a zadržať väčšie množstvo naraz prijatej potravy. Tým je umožnené prijímať pokrmy vo väčších časových intervaloch (raňajky, obed, večera). Stena žalúdka má oproti iným orgánom až tri vrstvy svaloviny, ktoré vykonávajú pomalé rytmické sťahy (2 až 4 za minútu). Týmito aktívnymi pohybmi (peristaltikou) sa potrava mechanicky drobí a dôkladne premiešava so žalúdočnou šťavou. Takto vzniká riedka trávenina – chýmus. Rýchlosť vyprázdňovania žalúdka závisí od zloženia stravy – potrava bohatá na cukry ho opúšťa už po 3–4 hodinách, zatiaľ čo tuky v ňom zostávajú 5–7 hodín. Trávenina je následne po malých dávkach vypúšťaná do dvanástnika.

Žalúdočná šťava a regulácia link

V sliznici žalúdka je množstvo žliazok, ktoré denne vyprodukujú 1,5 až 2 l žalúdočnej šťavy. Jej hlavnými súčasťami sú:

• kyselina chlorovodíková (HCl) – vytvára v žalúdku silne kyslé prostredie (pH 1–2), ktoré je nevyhnutné pre pôsobenie pepsínu. Uľahčuje vstrebávanie niektorých minerálnych látok, bráni znehodnocovaniu vitamínov B1, B2 a C a podieľa sa na redukcii mikroorganizmov prichádzajúcich s potravou, čím obmedzuje ich prienik do čriev,
• enzýmy – pepsín sa do žalúdka vylučuje ako neúčinný proenzým pepsinogén, ktorý sa až v kyslom prostredí (vďaka HCl) aktivuje na účinný pepsín. Jeho úlohou je začať trávenie bielkovín a štiepiť ich na menšie polypeptidy. Okrem pepsínu slúži na trávenie bielkovín aj enzým katepsín. V žalúdku dojčiat sa tvorí aj špecifický enzým chymozín, ktorý zráža mlieko, aby sa v žalúdku udržalo dlhšie a dôkladne sa natrávilo,
• mucín (hlien) – je to zásaditý hlien, ktorý v súvislej ochrannej vrstve pokrýva sliznicu žalúdka. Odoláva tráviacim účinkom pepsínu aj kyseline chlorovodíkovej, čím spoľahlivo chráni vnútornú stenu žalúdka pred natrávením a poškodením.

Sekrécia žalúdočnej šťavy a pohyby žalúdka sú riadené nervovo a hormonálne. Stimuluje ich peptidový hormón gastrín, ktorý produkujú bunky v pylorickej časti žalúdka, pričom sa uvoľňuje do krvi v momente, keď sa do žalúdka dostane potrava. Hormón somatostatín naopak pôsobí proti produkcii gastrínu a tlmí pocit hladu.

Dôležitým reflexným obranným mechanizmom je zvracanie (dávivý reflex). Je to vyprázdňovanie žalúdka pažerákom a ústami von z tela. K zvracaniu dochádza najmä pri podráždení žalúdka neprimeraným obsahom, pri požití dráždivých látok, alebo reflexne dráždením iných častí sústavy. Tento dej má dôležitý ochranný význam, pretože slúži na odstránenie škodlivín z tela.

Tenké črevo link

Tenké črevo (intestinum tenue) je kľúčovým miestom, v ktorom prebieha až 90 % všetkého trávenia a vstrebávania živín. Je to svalová rúra dlhá približne 4 až 6 metrov a 3 až 4 cm široká, ktorá je voľne uložená v brušnej dutine a prichytená okružím.

Aby bolo vstrebávanie vysoko efektívne, vnútorná sliznica tenkého čreva nie je hladká, ale jej plocha je výrazne zväčšená (až 600-násobne) prostredníctvom troch úrovní riasenia:

1. kruhové krkvy – viditeľné preliačeniny a záhyby sliznice
2. črevné klky – drobné, prstovité výbežky sliznice smerujúce do vnútra čreva
3. mikroklky (kefkový lem) – mikroskopické výbežky priamo na povrchu samotných epitelových buniek

Tenké črevo je zložené z 3 na seba nadväzujúcich, anatomicky odlišných častí:

1. dvanástnik (duodenum) – prvý a najkratší úsek (asi 25 cm) ohnutý do tvaru podkovy. Ústia sem dôležité vývody z pečene (žlč) a z podžalúdkovej žľazy.
2. lačník (jejunum) – stredná časť dlhá asi 2,5 m, v ktorej prebieha najintenzívnejšie chemické trávenie a vstrebávanie
3. bedrovník (ileum) – najdlhšia koncová časť (asi 3,5 m). V jeho stene sa nachádzajú nahromadené lymfatické uzliny, ktoré plnia dôležitú imunitnú funkciu a chránia tenké črevo pred baktériami z hrubého čreva.

Do dvanástnika priteká zásaditá pankreatická šťava a žlč. Samotné žliazky v sliznici tenkého čreva navyše produkujú črevnú šťavu. Tá okrem hlienu obsahuje kľúčové enzýmy: napríklad erepsín (dokončuje štiepenie bielkovín na aminokyseliny), nukleázy a enterokinázu. Trávenina sa v čreve posúva a premiešava dvomi typmi pohybov – kyvadlovitými (prelievanie a miešanie obsahu) a peristaltickými (posun potravy ďalej).

Podžalúdková žľaza link

Podžalúdková žľaza (pancreas) je laločnatá žľaza umiestnená pod a mierne za žalúdkom. Zohráva dôležitú úlohu v procese trávenia aj v regulácii metabolizmu, pretože funguje ako žľaza s vonkajším (exokrinným) aj vnútorným (endokrinným) vylučovaním.

• exokrinná funkcia – produkuje pankreatickú šťavu, ktorá obsahuje soli na neutralizáciu kyslej tráveniny zo žalúdka a enzýmy štiepiace všetky typy živín. Bielkoviny štiepi trypsín (ktorý sa vylučuje ako neaktívny trypsinogén a aktivuje sa až v čreve vďaka enterokináze). Ďalej obsahuje pankreatickú amylázu (štiepi škroby na jednoduché cukry) a lipázu (štiepi tuky na glycerol a mastné kyseliny),
• endokrinná funkcia – vo vnútri tkaniva pankreasu sa nachádzajú drobné zhluky buniek zvané Langerhansove ostrovčeky. Tieto bunky produkujú priamo do krvi hormóny regulujúce hladinu cukru v krvi (glykémiu). B-bunky produkujú inzulín, ktorý hladinu cukru znižuje (podporuje jeho presun do buniek), a A-bunky produkujú antagonistický glukagón, ktorý ju naopak zvyšuje.

Pečeň a žlčník link

Pečeň (hepar) je najväčšia žľaza v ľudskom organizme, váži približne 1,5 kg. Funguje ako kľúčové detoxikačné centrum tela, v ktorom prebieha odbúravanie toxických látok, alkoholu a liekov. Pečeň zohráva svojou vysokou metabolickou aktivitou významnú úlohu pri termoregulácii – vzniká v nej až 1/7 tepla z celkového množstva v ľudskom tele.

Okrem toho slúži ako rozsiahla zásobáreň glukózy, ktorú ukladá vo forme glykogénu. Ukladá tiež železo (vo forme bielkoviny feritínu), meď a kobalt, a je zásobárňou vitamínov B12, A a D. Prebieha tu tiež dôležitá syntéza mnohých plazmatických bielkovín, aminokyselín a cholesterolu.

Z pohľadu tráviaceho procesu sa v pečeni neustále tvorí žlč, ktorá odteká a dočasne sa zhromažďuje v žlčníku (vesica fellea), kde sa zahusťuje. Žlč obsahuje vodu, anorganické soli, žlčové farbivá (bilirubín a biliverdín), cholesterol a iné organické látky. Najdôležitejšou zložkou sú však soli žlčových kyselín. Tieto soli v dvanástniku podstatne znižujú povrchové napätie a rozptyľujú prijaté tuky na jemné kvapôčky. Tento fyzikálny proces sa nazýva emulgácia tukov a zväčšuje ich povrch, čím uľahčuje následné pôsobenie tráviacich enzýmov (lipáz).

Vstrebávanie látok z tenkého čreva link

Úplne sa tu dokončuje chemický rozklad a tenké črevo je vďaka svojej veľkej ploche hlavným miestom vstrebávania (resorpcie) živín. Vstrebávanie prebieha jednak pasívne (osmózou a difúziou), ale vo veľkej miere aj aktívne (pomocou bunkových prenášačov za spotreby energie).

Do každého črevného klku vstupuje sieť krvných kapilár a slepo sa tu začína aj lymfatická (miazgová) kapilára.

• cukry a aminokyseliny – sa vstrebávajú priamo do krvi, ktorú vrátnicová žila odvádza najprv do pečene na ďalšie spracovanie a detoxikáciu
• tuky (rozložené na mastné kyseliny a glycerol) – sa naopak vstrebávajú primárne do miazgy (lymfy), kde tvoria tukové kvapôčky zvané chylomikróny a do krvného obehu sa dostávajú až neskôr

Hrubé črevo link

Hrubé črevo (intestinum crassum) je posledným úsekom tráviacej rúry. Je približne 1,5 m dlhé a 5–7 cm široké. Skladá sa z troch hlavných anatomických častí:

1. slepé črevo (caecum) – prvý, vakovite rozšírený úsek, z ktorého vybieha tenký červovitý prívesok (appendix vermiformis) dlhý asi 10–15 cm a hrubý približne ako ceruzka
2. tračník (colon) – tvorí najväčšiu časť hrubého čreva a delí sa na: vzostupný úsek (colon ascendens), priečny úsek (colon transversum), zostupný úsek (colon descendens) a esovitú kľučku (colon sigmoideum)
3. konečník (rectum) – posledná, asi 15 cm dlhá časť

Apendix a jeho význam link

V bežnej reči sa apendix niekedy nesprávne nazýva „slepým črevom“, ide však len o jeho drobný výbežok. U bylinožravých živočíchov má veľký význam pri trávení celulózy, pretože v ňom sídlia symbiotické baktérie napomáhajúce jej rozkladu. U človeka sa v jeho stene pod sliznicou nachádza veľké množstvo lymfatického tkaniva (bielych krviniek), takže funguje ako lokálny imunitný orgán. Predpokladá sa tiež, že slúži ako bezpečný úkryt a zdroj prospešných črevných baktérií, z ktorého sa mikroflóra obnovuje napríklad po prekonaní črevných infekcií alebo po liečbe antibiotikami.

Sliznica a funkcia hrubého čreva link

Sliznica hrubého čreva je bledá, hladká a už neobsahuje žiadne klky. Vytvára však typické polmesiačikovité krkvy (záhyby), ktoré črevu zvonka dodávajú charakteristický vydutý vzhľad. Nevylučujú sa do neho už žiadne tráviace enzýmy, no nachádza sa tu veľké množstvo pohárikovitých buniek, ktoré produkujú hlien. Ten uľahčuje kĺzanie a posúvanie zahusťujúceho sa obsahu.

Z tenkého čreva sem prichádzajú len nestráviteľné zvyšky potravy (rastlinná vláknina, časti šliach a väzív), určité množstvo nevstrebaných minerálnych látok, zvyšky tráviacich štiav, žlčové farbivá, odlúpené bunky sliznice a množstvo vody. Hrubé črevo sa začína napĺňať približne 4 až 8 hodín po požití jedla. Prebieha v ňom už len záverečné vstrebávanie solí a vody späť do krvného obehu.

Črevná mikroflóra link

Črevná mikroflóra predstavuje vzájomne prospešné spoločenstvo mikroorganizmov. Kým v minulosti sa jej zloženie v učebniciach zjednodušovalo najmä na známu baktériu Escherichia coli, moderné výskumy ukázali, že až 99 % črevných baktérií tvoria prísne anaeróbne organizmy (napr. rody Bacteroides či Bifidobacterium), ktoré na vzduchu hynú. E. coli tak predstavuje len nepatrný zlomok. Na obsah hrubého čreva pôsobí činnosť týchto baktérií, ktoré podľa typu rozkladaného substrátu rozdeľujeme na:

• kvasné baktérie – fermentujú (kvasia) nestrávenú rastlinnú vlákninu a sacharidy. Produkujú pritom malé mastné kyseliny (tzv. SCFA), ktoré slúžia ako priamy zdroj energie pre bunky čreva. Ako vedľajší produkt kvasenia vznikajú plyny (metán, vodík, oxid uhličitý), ktoré prirodzene napínajú stenu čreva a povzbudzujú jeho peristaltické pohyby,
• hnilobné baktérie – rozkladajú zvyšky bielkovín, pričom sa uvoľňujú látky ako amoniak, fenol či sulfán (sírovodík). S týmito látkami si zdravá pečeň po ich vstrebaní do krvi dokáže spoľahlivo poradiť a zneškodniť ich.

Tieto črevné baktérie sú pre organizmus absolútne kľúčové – dokážu pre telo vytvárať vitamíny komplexu B a vitamín K, priaznivo ovplyvňujú imunitu a chránia črevo pred patogénmi. Činnosťou baktérií a postupným vstrebávaním vody (ktoré trvá 12 až 24 hodín) sa obsah hrubého čreva zahusťuje a mení sa na výkaly (stolicu).

Konečník link

Obsah hrubého čreva sa pomalými pohybmi posúva a približne o 18 až 30 hodín po jedle sa dostáva cez esovitú kľučku až do konečníka. Naplnenie konečníka vyvoláva pocit nutkania na stolicu. Vyprázdnenie je riadené defekačným reflexom, ktorého nervové centrum sa nachádza v krížovej oblasti miechy. Pri ňom sa svalovina konečníka zmrští a pri súčasnom uvoľnení vnútorného a vonkajšieho zvierača sa konečník cez análny otvor (anus) vyprázdni smerom von z tela. Činnosť vonkajšieho zvierača (tvoreného priečne pruhovanou svalovinou) je plne ovládaná vôľou.

Pravidelný a bezproblémový pohyb čriev významne podporuje prítomnosť tzv. hrubej vlákniny v potrave (celulóza, pektíny). Zadržiavanie stolice dlhší čas má za následok nadmerné vstrebanie vody, hromadenie obsahu a vznik zápchy (obstipácie). Opačným stavom je hnačka (diarhea) – zrýchlený prechod črevného obsahu bez dostatočného vstrebania vody, čo je najčastejšie spôsobené bakteriálnou či vírusovou infekciou alebo konzumáciou dráždivej stravy.

Vybrané ochorenia tráviacej sústavy link

Tráviaca sústava je neustále vystavovaná vonkajším vplyvom (potrave, baktériám, toxínom), preto patrí medzi systémy, ktoré sú často postihované ochoreniami:

• zápal červovitého prívesku (apendicitída) – ak sa spojenie tohto malého prívesku so zvyškom čreva zablokuje, začnú v ňom prebiehať hnilobné procesy a množenie baktérií. Tento akútny stav si zvyčajne vyžaduje včasný chirurgický zákrok, ktorý spoľahlivo zabráni prasknutiu (perforácii) čreva a preniknutiu infekcie do brušnej dutiny,
• gastritída a žalúdočné vredy – gastritída je akútny alebo chronický zápal sliznice žalúdka. Ak je sliznica dlhodobo poškodzovaná a nechránená pred kyselinou chlorovodíkovou a pepsínom, môžu vzniknúť žalúdočné vredy. Najčastejšou príčinou ich vzniku je infekcia baktériou Helicobacter pylori, ale prispieva k nim aj intenzívne pitie alkoholu, fajčenie, stres či nadmerné užívanie liekov proti bolesti. Tento stav je v dnešnej dobe dobre liečiteľný medikamentózne, no pri neliečení môže viesť k vážnejším komplikáciám a narušeniu steny žalúdka,
• hnačka (diarhea) a zápcha (obstipácia) – ak je sliznica čreva podráždená (napr. bakteriálnou alebo vírusovou infekciou), nemôže správne plniť svoju funkciu, čím dochádza k nadmerným stratám vody a vzniká hnačka. Tento stav môže najmä u malých detí spôsobiť dehydratáciu. Opačným problémom je zápcha, ktorá vzniká pri spomalení peristaltiky čreva a následnom výraznom zahustení stolice (zvyčajne nastáva pri strave chudobnej na vlákninu),
• Crohnova choroba – ide o chronické zápalové ochorenie, ktoré môže postihnúť ktorúkoľvek časť tráviacej trubice. Narúša funkciu sliznice, čo vedie k bolestiam, hnačkám a zníženému vstrebávaniu dôležitých živín – napríklad vitamínu B12, čo sa u pacientov často prejaví ako sprievodná anémia (chudokrvnosť). Dnes je k dispozícii liečba zameraná na znižovanie zápalu a udržanie ochorenia v remisii,
• parazitárne ochorenia – tráviaci trakt môže byť napadnutý rôznymi vnútornými parazitmi. Pásomnice sa do tela človeka dostávajú konzumáciou tepelne nedostatočne upraveného mäsa. V tenkom čreve dorastajú do väčších rozmerov a povrchom tela vstrebávajú živiny. Medzi ďalšie bežné parazity patria hlísty a mrle, ktorými sa človek môže nakaziť pri nedostatočnej hygiene a ktoré parazitujú v tenkom a hrubom čreve,
• zápal pečene (hepatitída) a žltačka – viaceré vonkajšie vplyvy (toxíny, lieky, alkohol) alebo vírusová infekcia môžu viesť k zápalovému ochoreniu pečene. Poznáme napríklad infekčnú hepatitídu typu A prenášanú potravou, alebo hepatitídy B a C prenášané krvou a telesnými tekutinami. Zápal sa často prejavuje zníženou funkciou pečene, ktorá dočasne nestíha spracovávať žlté farbivo bilirubín. Bilirubín sa hromadí v krvnej plazme a spôsobuje zožltnutie očného bielka alebo pokožky – tento sprievodný prejav sa nazýva žltačka. Žltačka sama o sebe nie je ochorením, ale je len zrakom viditeľným príznakom, ktorý poukazuje na hepatitídu alebo iný problém žlčových ciest,
• cirhóza pečene – dlhodobé a nadmerné užívanie alkoholu alebo chronická infekcia vírusom hepatitídy môžu postupne viesť k ochoreniu nazývanému cirhóza pečene. Ide o stav, pri ktorom sú funkčné pečeňové bunky (hepatocyty) poškodzované a postupne nahrádzané nefunkčným spojivovým (väzivovým) tkanivom. Moderná medicína dnes poskytuje viaceré terapeutické postupy, diétne opatrenia a lieky na sledovanie a primerané zvládanie tohto stavu.