Miazgovo-cievny alebo lymfatický systém sa skladá z lymfatických ciev a vysoko špecializovaných lymfoidných orgánov a tkanív. Lymfatický systém odvádza z tkanív prebytočné tekutiny, veľké molekuly alebo častice, ktoré nemôžu preniknúť stenou krvných kapilár (bielkoviny, kvapôčky tukov). Jeho funkcia spočíva tiež v produkcii a dozrievaní lymfocytov a protilátok, ktoré zohrávajú kľúčovú úlohu v získanej imunitnej odpovedi. Lymfatické cesty a uzliny zároveň zachytávajú cudzorodé častice (baktérie, vírusy) a predstavujú taktiež častý spôsob šírenia metastáz (nádorových buniek) pri onkologickom ochorení.
Miazga (lymfa) a miazgové cievy link
Miazga (lymfa) je belavočíra tekutina, ktorá vzniká filtráciou tkanivového moku. Jej zloženie sa najviac podobá krvnej plazme, ale s nižším obsahom bielkovín. Výnimku tvorí lymfa z pečene, kde je podiel bielkovín naopak najvyšší, a lymfa z miazgového riečiska čriev, ktorá má pre obrovský obsah vstrebaných tukov (vo forme tzv. chylomikrónov) mliečne biele sfarbenie. V lymfe zdravého človeka sa nachádzajú T- a B-lymfocyty, no neobsahuje červené krvinky (erytrocyty) ani krvné doštičky (trombocyty).
Miazgové cievy začínajú v medzibunkových priestoroch tkanív slepými výbežkami ako jemné vlásočnice (kapiláry), ktoré sa zbiehajú do silnejších zberných ciev. Z nich vznikajú dva hlavné miazgové kmene:
- hrudníkový miazgovod (ductus thoracicus) – zbiera lymfu z dolných končatín, brušnej dutiny, ľavej časti hrudníka, ľavej ruky a ľavej časti krku a hlavy
- pravý miazgovod (ductus lymphaticus dexter) – zbiera lymfu z pravej strany hlavy, krku, hrudníka, pravej ruky a pečene
Týmito dvoma kmeňmi odteká lymfa priamo do žilovej krvi v oblasti pod krkom (do sútoku podkľúčnych a hrdelných žíl).
Na rozdiel od krvného obehu lymfatický systém nemá centrálnu pumpu (srdce). Pohyb lymfy je ovplyvňovaný najmä kontrakciou priľahlých kostrových svalov, dýchaním a peristaltikou čriev. Aby sa lymfa nevracala vplyvom gravitácie späť, lymfatické cievy obsahujú (podobne ako žily) malé chlopne.
Lymfatické orgány sa rozdeľujú na 2 skupiny:
- primárne (centrálne) lymfatické orgány
- kostná dreň (medulla ossium)
- detská žľaza (thymus)
- sekundárne (periférne) lymfatické orgány
- slezina (lien, splenis)
- lymfatické uzliny (nodi lymphatici)
- mandle (tonsillae) a červovitý prívesok slepého čreva (appendix)
Primárne lymfatické orgány link
Kostná dreň predstavuje od 7. mesiaca vnútromaternicového vývinu hlavný orgán krvotvorby – červená kostná dreň (medulla ossium rubra). Vyvíjajú sa tu všetky krvné elementy a u človeka tu dozrievajú B-lymfocyty.
V novorodeneckom období sa červená dreň nachádza vo všetkých kostiach. V dospelosti sa však obmedzuje len na krátke a ploché kosti (panvová kosť, rebrá, hrudná kosť, stavce, lebka) a na horné konce (epifýzy) dlhých kostí. Vo zvyšku kostry je postupne nahradzovaná žltou kostnou dreňou (medulla ossium flava), v ktorej krvotvorné tkanivo ustupuje tukovému tkanivu (za určitých okolností masívneho krvácania môže byť spätne reaktivovaná na červenú). Pre neskorý vek je typický prechod žltej kostnej drene na želatinóznu, sivú kostnú dreň (medulla ossium grisea), ktorá sa už nereaktivuje.
Týmus (detská žľaza, thymus) je dvojlaločný orgán nachádzajúci sa v medzipľúcí v hornej časti hrudníka za hrudnou kosťou. Svoj maximálny rozvoj dosahuje v období 1. roku života. Počas puberty vplyvom pohlavných hormónov redukuje, zaniká a je postupne nahradzovaný tukovým tkanivom (involúcia týmusu). Funkcia detskej žľazy spočíva v získavaní imunokompetencie (schopnosť reagovať na cudzí antigén) a autotolerancie (schopnosť rozlišovať a neútočiť na telu vlastné tkanivá) T-lymfocytov (od toho názov – Thymus-lymfocyty). Pri poruche imunitnej tolerancie vznikajú závažné autoimunitné ochorenia, kedy vlastný imunitný systém ničí bunky tela. Okrem imunitnej funkcie plní aj dôležitú endokrinnú úlohu – v detstve podmieňuje spomaľovanie pohlavného dospievania (čomu nasvedčuje aj jeho ústup hneď po nástupe puberty).
Sekundárne lymfatické orgány link
Slezina (lien, splenis) sa nachádza v hornej časti brušnej dutiny vľavo pod bránicou. Má bôbovitý tvar a za normálnych okolností sa nedá nahmatať (pri chorobe sa však zväčšuje). Slezina je jedným z hlavných imunologických filtrov krvi. Jej vnútro tvorí:
- červená dreň – funguje ako zásobáreň krvi (asi 0,5 l) a miesto zneškodňovania starých a poškodených červených krviniek
- biela dreň – tvorí uzlíčky lymfocytov, ktoré produkujú protilátky a zbavujú telo škodlivín
Počas vnútromaternicového vývinu (a za určitých chorobných okolností aj v dospelosti) sa podieľa na tvorbe červených krviniek. Slezina nie je pre život nevyhnutný orgán; pri jej odstránení (napr. po ťažkom úraze) preberajú jej funkciu iné lymfatické orgány a pečeň.
Lymfatické uzliny (nodi lymphatici) sú malé okrúhle orgány (zhluky lymfoidného tkaniva) s veľkosťou 1–30 mm, umiestnené priamo v dráhe lymfatických ciev v celom organizme (najčastejšie sa združujú do hmatateľných zhlukov napríklad pod pazuchou, v slabinách, pri ušnici, pozdĺž dolnej čeľuste, ale nachádzajú sa aj hlboko v tele, napríklad pozdĺž brušnej aorty). V uzlinách sa filtruje pretekajúca miazga a zachytáva sa cudzí antigén (mikroorganizmy, toxíny, rakovinové bunky). Pri infekcii uzlina reaguje silnou proliferáciou (delením) obranných buniek a zdurením, vďaka čomu sa stáva hmatateľnou.
Mandle (tonsillae) sú, na rozdiel od uzlín, samostatné lymfatické orgány umiestnené pod sliznicou v oblasti dýchacích a tráviacich ciest, a miazgu priamo nefiltrujú. Slúžia ako bariéra proti patogénom vnikajúcim do tela ústami a nosom. Tvoria mimoriadne dôležitý Waldeyerov lymfatický okruh (prvý obranný protiinfekčný val), do ktorého patria:
- hltanová (nosová) mandľa (tonsilla pharyngea)
- párová podnebná (krčná) mandľa (tonsilla palatina)
- jazyková mandľa (tonsilla lingualis)
Do tohto systému sekundárnych orgánov patrí tiež apendix – červovitý prívesok slepého čreva, niekedy funkčne označovaný aj ako „brušná mandľa“.
Vybrané ochorenia a patologické stavy link
- zápal a zväčšenie mandlí (tonzilitída) – pri častých infekciách dýchacích ciest sa môžu mandle (ako prvá obranná bariéra) patologicky zväčšiť, čo napr. u detí obmedzuje dýchanie nosom. K ich chirurgickému odstráneniu (tonzilektómia) sa dnes medicína stavia oveľa konzervatívnejšie. Najnovšie štúdie totiž potvrdzujú, že ich absencia v dospelosti výrazne zvyšuje riziko chronických respiračných ochorení, alergií a astmy.
- zápal červovitého prívesku (apendicitída) – laicky (a nesprávne) označovaný ako „zápal slepého čreva“. V skutočnosti sa zapaľuje samotný apendix, ktorého stena obsahuje množstvo lymfatických uzlíkov. K akútnemu zápalu dochádza pri jeho mechanickom zablokovaní (napr. zahusteným črevným obsahom), čo si vyžaduje rýchly chirurgický zákrok, inak hrozí nebezpečné prasknutie (perforácia).
Hoci sa apendix dlho považoval len za zbytočný evolučný pozostatok, moderné výskumy odhalili, že slúži ako dôležitý chránený úkryt pre prospešné črevné baktérie, ktoré odtiaľ pomáhajú obnoviť mikroflóru po ťažkých hnačkových infekciách.
