Systém jednobunkovcov podľa Adl et al. (2012)

Autor:
Publikované dňa:

Citácia: PANČÍK, Peter. 2016. Biopedia.sk: Systém jednobunkovcov podľa Adl et al. (2012). [cit. 2024-03-29]. Dostupné na internete: <https://biopedia.sk/system-zivej-prirody/system-jednobunkovcov-adl-2012>.

Od 90.-ych rokov 20. storočia bolo publikovaných mnoho systémov, založených na prvotných molekulárnych analýzach jadrovej, ako aj mimojadrovej DNA. Niektoré boli zavrhnuté s tým, že sú doslova "vytrhnuté z kontextu", pretože priradili k sebe zdanlivo úplne nesúvisiace taxonomické skupiny. Aby bola zachovaná informačná hodnota týchto nových fylogenetických stromov, musel sa vniesť do týchto klasifikácií poriadok.

Kameňom úrazu sú predovšetkým jednobunkové a kolónie tvoriace eukaryoty, príp. organizmy s vláknitou alebo špongióznou stielkou bez bunkovej a tkanivovej diferenciácie typickej pre mnohobunkové organizmy. Sú to teda práve organizmy z ríše Protista, ale aj nižšie rastliny a mnohé huby, ktoré sa pri porovnávaní DNA začali miešať dokopy.

Nešťastné jednobunkovce

Z historického hľadiska si problém v klasifikácii týchto organizmov zavinili ľudia samy. Ide o to, že dlhú dobu bolo možné študovať jednobunkovce len povrchne (mikroskopicky). Niečo však mali všetky jednobunkovce spoločné: buď mali chloroplasty alebo ich nemali. Tá prvá skupina, logicky, patrila pod záštitu botanikov (rastlinné jednobunkovce), zatiaľ čo druhú skupinu študovali zoológovia (živočíšne jednobunkovce - Protozoa).

Občas vznikla situácia, kedy organizmus nebolo možné jednoznačne zaradiť podľa tohto kritéria, a tak dochádzalo k jeho zaradeniu do oboch systémov - "botanického" aj "zoologického". Niekedy dokonca tie isté taxóny dostali aj dve pomenovania. Pekným príkladom sú rozsievky, ktoré majú rastlinné pomenovanie Bacillariophyta, ako aj živočíšne pomenovanie Diatomea. Úplným vrcholom bolo neumýselné rozdelenie toho istého druhu do dvoch taxónov a ich zaradenie do odlišných taxonomických skupín.

Trochu iným problémom, avšak súvisiacim s predchádzajúcim, je pomenovanie organizmov ako takých. Toto sa riadi princípom binomickej nomenklatúry. To znamená, že každý živý organizmus má svoje rodové a druhové pomenovanie, ktoré zároveň, aspoň u niektorých "typických" rodov, korešponduje s ich zaradením (napr. rod červenoočko Euglena patrí medzi červenoočká - Euglenophyta). Z toho vyplýva, že boli a stále existujú isté tendencie premenovať rod v závislosti od taxonomickej skupiny, kam sa momentálne priraďuje. To vedie k ďalšiemu vnášaniu duplicitných (synonymných) názvov a zvyšuje neporiadok v systéme. O koncovkách odborných názvov skupín už ani nehovorím (-phyta, -ae, -aceae, -mycota, -mycotina a pod.). To bolo a vždy bude značne subjektívne.

V neposlednom rade je problémom pri klasifikácii aj slabé geografické pokrytie študovaných oblastí s výskytom týchto organizmov. Dnešné poznatky zahŕňajú len malú časť celkovej prírodnej diverzity. Chýbajú vedomosti o mnohých druhoch vyskytujúcich sa v pôdnych, sladkovodných a morských biotopoch. Mnohé z nich sa vyskytujú len endemicky, pretože, ako jednobunkovce, majú obmedzené možnosti väčšieho rozšírenia.

Menej je niekedy viac...

Najnovší fylogenetický prístup má za úlohu zlúčiť botanický a zoologický systém, ako aj nájsť miesto pre huby, ktoré tvoria nemalú časť jednobunkovcov a živých organizmov ako takých.(1) Okrem toho, cieľom nie je len druhová identifikácia, ale aj zjednodušenie klasifikácie. Ide totiž o to, že práve na jednobunkovom organizačnom stupni existuje taká obrovská druhová variabilita, aká sa nevyskytuje u mnohobunkovcov. Preto nie je vždy potrebné zoskupovať a pomenovávať každú vetvu fylogenetického stromu, hoci je dobré vedieť evolučné vzťahy medzi jednotlivými rodmi a druhmi.

Snahy o vytvorenie dokonalého fylogenetického stromu, kde jednotlivé vetvy tvoria stabilné monofyletické skupiny, nemusia byť úplne márne. Môžeme predpokladať, že po takejto revízii systému živej prírody, prestanú existovať niektoré dlho zaužívané pomenovania a polyfyletické zoskupenia. Ak sa pozrieme na aktuálny systém živej prírody detailnejšie, vidíme v ňom predovšetkým zmeny postihujúce mikrobiálne eukaryoty, nižšie rastliny a huby. Mnohé taxóny z pôvodnej hodnoty tried sa posúvajú až na úroveň "superskupiny" (ríše) a vytvárajú sa aj tzv. subdomény (nadríše). Tu vidíme skutočné rozdiely odzrkadľujúce evolúciu týchto taxónov podobne, ako to bolo v prípade vyčlenenia archeónov do samostatnej domény v roku 1990.

Nový systém zároveň nekladie dôraz na často zavádzajúce koncovky taxonomických skupín, rovnako ako nepomenúva každé zoskupenie a nepriraďuje mu taxonomickú hodnotu. Uvedené taxonomické jednotky sú teda len približné. Zoznam oddelení a tried je len exemplárny.

Na najvyššom hierarchickom stupni domény eukaryot je situácia v roku 2012 nasledovná:

  1. Adl, S. M. et al.: The revised classification of eukaryotes. (2012). Journal of eukaryotic microbiology, 59(5), 429-514.

Ďalšie články

Systém bezchordátov (podľa Franc, 2005)

I napriek tomu, že Whittakerov systém má mnohé prednosti a didaktické výhody, v ostatných rokoch niektoré vyššie taxóny (najmä z ríše prvokov, ale i spomedzi tzv. nižších živočíchov), zmenili dosť podstatne svoje postavenie v systéme alebo i vnútorné triedenie.

Systém živej prírody (kompletný) (r. 2008)

Pre zaujímavosť uvádzam aj novší a podrobnejší systém celej živej prírody prebraný z učebníc pre Prírodovedeckú fakultu UK v Bratislave a z rôznych internetových stránok.

Systém mnohobunkových bezchordátov (Tirjaková a kol., 2015)

Zjednodušený systém mnohobunkovcov (okrem chordátov) prebraný z publikácie "Systém eukaryotických jednobunkovcov a živočíchov": Tirjaková a kol. (2015). Ako už názov napovedá, v samotnej publikácii je aj systém jednobunkovcov a chordátov, no tomu sa tu nevenujem.

forward